El Chaltén and Mt Fitz Roy

26 júna El Chaltén and Mt Fitz Roy

Po menšej tématickej odbočke v podobe miestneho trhu v Bolívii sa vraciame nazad do Patagónie. Naposledy sme opustili Čile a prešli cez hranicu do Argentíny. Carretera Austral je bohužiaľ ukončená tak trochu nešťastne, pretože neexistuje cesta medzi jej koncom, Villa O’Higgins a našou ďalšou zastávkou El Chaltén, vzdialenou len neveľký kus cesty. Z viacerých dôvodov ale cesta nikdy nebola dostavaná a neostáva nič iné, ako si spraviť 800km zachádzku cez Argentínu a nekonečne dlhé a rovné cesty 🙂 Tie sme však múdro prešli počas noci, a tak nás ráno už vítali krásne pohľady. Nedalo sa urobiť inak, ako zastavovať každú chvíľu a obdivovať. 🙂

Trochu o mieste, kam sme sa vlastne vydali – národný park a rezerva Los Glaciares má rozlohu 600 000 hektárov, bol založený v roku 1937 a v roku 1981 bol zaredený do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Klíma je pochopiteľne studená s priemernými teplotami okolo 0’C v zime a okolo 13’C v lete. V národnom parku nájdete až 13 ľadovcov. Zároveň patrí k najnavštevovanejším parkom v Argentíne a to hneď z dvoch dôvodov, nachádza sa tu ľadovec Perito Moreno a oblasť Fitz Roy, ktorá zaberá severnú časť.

 Prvé lamy 🙂

Ako sme sa približovali k mestu El Chaltén, na horizonte sa začalo objavovať majestátne pohorie, ktoré bolo krajšie a krajšie ako sme sa k nemu dostávali bližšie. Nehovoriac o oblakoch, ktoré vďaka silnému vetru boli akoby roztiahnuté do šírky. Miestami sme mali pocit, že sa pozeráme na obrovský billboard s maľbou. Veď posúďte sami. 🙂

Náš cieľ bol jasný, Mt. Fitz Roy.  Vstupným bodom je mesto El Chaltén, kľudné mestečko s dvoma obchodmi s potravinami, turistickým vybavením, hostelmi a reštauráciami. Naše prvé kroky smerovali k jedlu, keďže sme po dlhej ceste pomali umierali od hladu. El Chaltén je ale mesto žijúce hlavne z turizmu – a keďže počas dňa sú všetci turisti v horách na trekoch, všetky miesta sa zdali byť zatvorené. Vybrali sme teda prvú reštauráciu, ktorá bola konečne otvorená.

Napriek hviezdičkám z tripadvisoru, ktoré boli niekoľko rokov staré, sme vybrali asi najhorší podnik. Obslúžil nas podgurážený majiteľ, ktorý bol zároveň aj kuchárom, ako sme sa vydedukovali neskôr. Objednali sme si milanesu, niečo ako naše rezne, veď na tom sa predsa nedá nič pokaziť. Ako sme sa len mýlili… Predpripravené mrazené rezne šupol ešte do nerozpáleného oleja, samotná kvalita mäsa nebola tiež nič úžasné. Na odchod už však bolo neskoro. Boli sme hladní a chceli sme čo najkôr vyraziť do prvého kempu a vyskúšať si dvojdňový trek, taký malý test pred Torres del Paine.

Po hnusnej večeri sme ešte vybavili nákup potravín, pobalili veci a rýchlo vyrazili ku kempu pri Laguna Capri.

Takto sme sa nabalili na dvojdňový trek 🙂 Ivan bol nadšený z jeho nového foto-trekového batohu, dovnútra sa mu zmestila okrem nepodstatného oblečenia aj celá fotovýbava.

Ešte prvý večer sme dorazili ku kempu pri Laguna Capri. Neviem ako chalani zvládli po nočnom šoférovaní, žiadnom oddychu, hnusnej skorej večeri v jedinej otvorenej reštaurácií, si dať ešte dvojhodinový trek so všetkými vecami do kempu.

Rozhodli sme sa pre viacdňový trek, aby sme okúsili a otestovali, aké to bude v Torres del Paine a či budem schopná dať prípadne W trek. Zároveň som testovala svoje topánky, ktoré sa na Slovensku zdali byť úplne v poriadku, ale pri šlapaní na vulkán Osorno som si všimla, že ma zrazu začínajú nepríjemne tlačiť pri členku. Nebolo to však nič strašné, tak som tomu nevenovala veľa pozornosti.

Po necelých 2 hodinách sme dorazili do kempu, kde sme sa zložili a najedli. Zistili sme, že plyn, ktorý sme kúpili v meste nepasuje s naším varičom. Čile má veľmi netradičné koncovky na plyn ako sme sa poučili už pri našom Coleman variči. Nevadí, požičali sme od sympatickej poľky, ktorá bola hneď vedľa, vodu sme nabrali z čistého jazierka a ohriali sa pri teplom čaji. V celom národnom parku môžete piť vodu bez problémov a obáv z okolitých riek a jazier.

Ráno sme sa vydali na túru k Laguna de los Tres s výhľadom na Fitz Roy. Počasie nám prialo a neboli žiadne oblaky, ktoré by nám blokovali výhľad. Nie všetci majú vždy také šťastie.

Po niekoľkých hodinách sa nám konečne objavila pred očami vytúžená a dobre schovaná lagúna. Jednoducho nádhera.

Najvyššie vrchy sú Mt. Fitz Roy (3405m) a Mt. Torre (3102m).

Btw zmienili sme sa, že posledný úsek hore bol veľmi náročný. Fúkal silný ostrý vietor, terén bol strmý, kamenistý a dosť náročný? Nevadí, rozhodne to stálo za to.

Ale nabudúce nebudeme leniví, počúvneme rady ostatných a rozložíme stan v neďalekom kempe Poincenot, v ktorom si necháme naše 15-20kg ruksaky… 😉

Cestou naspäť sme chceli pokračovať inou trasou a zastaviť sa pri Laguna Torre, avšak môj členok sa rozhodol nespolupracovať a potrebovala som sa čo najskôr vrátiť. Posledné kilometre k autu boli pre mňa na nevydržanie. Za odmenu sme si dali noc na hosteli s teplou sprchou a dobrú večeru vo vegan reštaurácií 🙂

Ďalšia zastávka, obrovský ľadovec Perito Moreno! Už o týždeň v nedeľu 🙂