Volcán Acatenango

15 mar Volcán Acatenango

Pri jazere Atitlán sme sa spoznali s párom z Argentíny (Luli a Martinom), s ktorým sme spoločne pokračovali do mesta Antigua, ktoré je nielen krásne koloniálne mesto, ale aj východiskovým bodom pre výstup na sopku Acatenango.

Pre tých, ktorí týmito končinami ešte necestovali – Guatemala nie je známa len svojou bohatou Májskou históriou, ale aj svojimi početnými sopkami – majú ich až 37, z toho 3 aktívne. Acatenango síce nie je jednou z tých aktívnych, ani nie je najvyššou, ale je z nej jedinečný výhľad na ďalšie dve sopky, Agua (Voda), ktorá je už neaktívna a Fuego (Oheň), ktorá je posledné dekády veľmi aktívna a má dosť pravidelné erupcie, ktoré môžete sledovať z blizkej, no bezpečnej vzidialenosti.

Najlepšia viditeľnosť je ráno, než sa priženú klasické oblaky okolo 10tej a sopku zakryjú – a ak chcete vidieť lávu, tak neskoro večer a v noci. Len samotný výstup do kempu trvá 4-5 hodín plus hodinu až hodinu a pol navyše ak chcete ísť až na vrchol sopky, zostup okolo troch hodín. Môžete sa rozhodnúť vystúpiť na sopku v noci (začína sa medzi polnocou a druhou ráno) a zísť po východe slnka, takže sa nemusíte starať o stan a ostatnú výbavu, alebo si môžete vybrať dvojdňový výlet, vydať sa na sopku počas dňa, v kempe v kľude prespať, užiť si nočné pohľady a následne východ slnka.

Acatenango sa nachádza vo výške 3976 mnm – na jeho výstup musíte prejsť 10 km s prevýšením okolo 1500 m – ak vám tieto čísla veľa nehovoria, je to dosť ťažké, strmé, plné prachu a kamienkov, ktoré sa úžasne šmýkajú hlavne smerom dolu, s pribúdajúcou výškou sa aj ťažšie kráča a v noci je zime (my sme mali okolo 0’C). Ale povedzme si úprimne, všetko toto stojí za to, aby ste sedeli na jednej sopke a pozerali na ďalšie dve, pričom jedna z nich chrlí lávu každých cca 30 min. Mne sa však rozhodne nepáčila predstava vliecť hore stan alebo spacák spolu s oblečením a vodou. Vedeli sme, že lokálni sprievodcovia majú stany aj spacáky už priamo na mieste, tak sme si potrebovali overiť podmienky v agentúrach. Zároveň Ivan úzkostlivo sledoval počasie na užitočnej stránke www.mountain-forecast.com a vybrali sme si deň, kedy malo byť celý deň a noc jasno a bez dažďa.

Zaparkovali sme pri turistickej policií, ktorá ponúka sebestačným overlanderom bezplatne bezpečne parkovať cez noc. Musíte však súhlasiť s ich podmienkami, ako napríklad nepoužívať ich toalety a sprchu, neužívať alkohol a drogy, prísť pred 22:00, kedy sa zatvára brána. Až na tie toalety to pre nás nebol problém, ale nejak sme to poriešili a ráno a večer sa prešli na trh, kde boli prekvapivo čisté a voňavé toalety za pár centov. Dosť bolo neidylických detailov (normálny človek si rezervuje hostel alebo hotel) a prejdime k zaujímaveším veciam. V kempe sme sa stretli s ďalšími dvoma autocestovateľskými pármi, tiež z Argentíny. Zostava bola teda jasná: 6 argentínčanov, 2 slováci.

Medzi agentúrami, ktoré ponúkajú hike na Acatenango nájdete veľmi obľúbenú OX expedition, ktorá mi však prišla príliš drahá a musela by som si ťahať vlastný spacák a nejakú časť výbavy, plus moje vlastné veci. Rozhodli sme sa radšej podporiť miestnych sprievodcov z neďalekej dedinky. Zaplatili sme 250 QZL na osobu, v ktorých bolo zahrnuté:  chutný obed (kura, ryža, varená rôzna zelenina), večera (špagety s omáčkou, tortily s fazuľovým pyré, horúca čokoláda), raňajky (cornflakes s mliekom a ovocie, káva), výnimočne dvaja sprievodcovia (dúfam, že s tým budú aj pokračovať),  stany a spacáky priamo prichystané v kempe a transport z mesta Antigua.  Vstup do národného parku sa platí samostatne. Rovnako si každý sám nesie 3-4 L vody na osobu a teplé oblečenie.

Nasledujúce ráno nás vyzdvihol mikrobus v meste Antigua a presunuli sme sa do malej dedinky pri sopke. Privítal nás Catalino, otec rodiny, ktorý sa nevzdal a hľadal možnosti ako uživiť seba, svoju rodinu a ďalších ľudí z dediny. Založil asociáciu sprievodcov a postupne sa snažia vybudovať dôveryhodnú firmu, ktorá bude poskytovať kvalitné služby. Zvítali sme sa s jeho rodinou a dvoma sprievodcami, nabalili sme si jedlo, ktoré nám pripravila jeho manželka, čistú karimatku a vydali sme sa na cestu.  Mikrobus nás odviezol ešte bližšie k sopke a potom sme pokračovali peši. Na úvod nás varovali, že nás čaká veľmi ťažká prvá hodina, pretože pôjdeme na slnku a strmým, prašným povrchom bez tieňa. Každých 15-20 min sme sa čakali, jeden sprievodca bol vždy na začiatku a na konci skupiny. Vysvetlili nám, ako stretli pár, ktorý sa stratil inej skupine iba s jedným sprievodcom, a oni im vďaka druhému mohli pomôcť. Boli fakt skvelí, ak sa sem vydáte, vrelo ich odporúčame 🙂 Janke rozhodne nevadilo, že máme o jedného sprievodcu viacej, nakoľko mohla ísť o niečo pomalšie a nemusela sa zbytočne hnať za ostatnými, aby som sa náhodou nestratila a mohla tak ísť vlastným tempom… a nevypluť dušu. 🙂

Po prvej hodine sa terén trošku zlepšil a hlavne sme dorazili k lesu, takže sme mali tieň. Zaplatili sme za vstup do parku a dali si krátku pauzu a kúpili niečo studené. V polke trasy sme si dali prestávku na obed a pokračovali ďalej. Keď sme konečne dorazili do kempu, unavení a spotení, tak bolo zamračené a Ivan sa obával, že sa nikdy nevyjasní. 🙂

Počasie sa ale postupne zlepšovalo a videli sme viac a viac zo sopiek Fuego a Agua. Sadli sme si teda spoločne k ohňu, foťák nastavený a pripravený na statíve a pri večeri sme čakali na prvé erupcie a dúfali, že budeme vidieť aj lávu.

Volcán Fuego  Keď konečne ustúpili oblaky, naskytol sa nám pohľad na dymiacu sopku Fuego.

Tá naozajstná show sa ešte ale len začínala. Po západe slnka vulkán Fuego za hlasného doprovodu vychrlil poriadnu dávku, stále bolo ale príliš veľa svetla na to, aby bolo vidno aj lávu. Už sme si medzičasom vypočítali, že erupcie sú asi každých 20-30min. Zostávalo už teda len čakať 🙂

Ak sa poriadne pozriete na poslednú fotku, môžete vidieť dve bodky na pravej strane sopky. Áno, to sú ľudia – môžete si teda vytvoriť obraz o tom, aké veľké boli erupcie a sopka samotná.

Tesne pred tým, než sa skončil súmrak a začala noc, to pravé divadlo sa začalo. Sprevádzané  hlasným zadunením ako keď udrie menší blesk, sopka Fuego vychrlila lávu a kamene do výšky desiatok, ak nie stoviek metrov.

A takto sa to opakovalo najbližšiu hodinu a pol – každá erupcia bola niečím iná a výnimočná, stále ale rovnako dychberúca ako tá prvá. Sledovať lávu, ako steká po úbočí a popíjať čokoládu a viesť príjemnú konverzáciu so 6 argentínčanmi a 2 guatemalčanmi, bol asi najsilnejší zážitok z tohto stredoamerického “výletu”.

Okolo 9 večer sa celý kemp pobral spať, po náročnom niekoľkohodinovom výstupe si treba oddýchnuť a ráno je budíček o 4:00, aby sa stihlo za hodinu a pol dokončiť posledný úsek sopky a vyjsť až na vrchol. Okolie stíchlo a bolo už počuť iba praskajúce drevo, prerušované hromovým zvukom sopky. Nedalo mi to, a ešte dve hodiny som sám ostal na kopci pri ohni a fotil naďalej – ktovie, či sa sem ešte niekedy vrátim. Spánok počká 🙂

Ranný budíček nebol zrovna najpríjemnejší, niekoľko hodín slabého spánku po náročnom výstupe a vstávať do tmy a zimy. Lenivosť ale premohla túžba výjsť až na vrchol sopky, tak som si obliekol všetky vrstvy, zobral fotoaparát, objektívy, statív, čelovku a vodu a vydali sme sa na cestu hore. Z tejto časti nemám žiadne fotografie, bola však poriadne náročná – výjsť potme a v zime cez 300m nadmorskej výšky (všetko 3.5+ km nad morom) a s batohom plným fototechniky nie je úplne sranda, tak som ho nevyberal. Na fotkách zo zostupu je vidno, aký bol terén – žiadna vegetácia, už len sopečné kamene, prach a strmý kopec – 3 kroky vpred, 1 krok vzad. Po hodine a pol rýchleho vzostupu nás ale čakala zaslúžená odmena v podobe východu slnka (a mrazivého vetru 🙂 )

Zostup bol oveľa rýchlejší a jednoduchší – ako skákať dole kopcom v mäkkom snehu, akurát tu to bol sopečný prach. Plní zadosťučinenia sme vrátili do kempu, užili si posledné erupcie a začali sme klesať nazad. Klesanie bolo prekvapivo pomalé, strmé úseky sa šmýkali a bolo treba ísť pomaly, no za 2.5 hodiny sme boli dole, kde nás už čakal vysmiaty Catalino. Po srdcervúcom lúčení s celou jeho rodinou, fotením sa a mnohých rozhovoroch nás odviezli znovu… na políciu 🙂

 Strmý, ale zábavný zostup.

 Náš sprievodca Warner.

 Naša skupina aj s sprievodcami. Ak vás článok inšpiruje a niekedy sa sem vydáte, vrelo ich odporúčame. Podporíte miestnych, ktorí si to zaslúžia.

Guatemala, ďakujeme. Určite sa ešte vrátime.