31 aug Q’eswachaka – Last Inca Bridge

Po nádhernej peruánskej svadbe v meste Cusco (a samozrejme návšteve Machu Picchu) sme sa vydali na smerom na juh do mesta Arequipa – takou tou klasickou “gringo cestou” Cusco-Arequipa-Lima. Našťastie, hlavne vďaka cestovaniu vlastným autom, sme sa mohli zastaviť kdekoľvek a kedykoľvek sa nám zachcelo 🙂 Cestou som si spomenul, že som niekde čítal o poslednom ručne tkanom moste Inkov, tak sme skontrolovali mapu a zistili, že to je len krátka zachádzka z cesty. Len (v Južnej Amerike toto “len” naozaj nie je irónia) 3,5 hodiny autom od Cusca sa nachádza údolie Apurimac – už prvé pohľady dolu rozhodne stáli za to. Wow.

Po poriadne kľukatej ceste nadol sme sa dostali až na miesto činu. “Vchod” bola táto tabuľa pri ceste, nikde nikoho, žiadne vstupné a len jedna malá vyšľapaná cestička dole svahom. Nuž, ideme. 🙂

Prvý pohľad na most Q’eswachaka

Q’eswachaka

Podľa našich starých otcov sa tento most sa stavia od dôb Inkov, 600 rokov dozadu; cez neho prechádzali so svojimi lamami a alpakami a prevážali svoje vypestované plodiny a produkty.”]]—Eleuterio Ccallo Tapia

Tento unikátny most, nazývaný Q’eswachaka alebo aj Keshwa Chaca, je jediným existujúcim príkladom ručne tkaných mostov Inkov, kedysi bežných v ich cestnom systéme. Na vytvorenie mostu používali Inkovia (dnes miestne komunity) miestnu trávu nazvanú ichu (Jarava ichu), aby vytvorili q’oya, pletené laná, ktoré sa pospájajú tak, aby vytvorili jeden obrovský most. Toto je práve ten posledný most, ktorý sa zachoval. 33 metrov dlhý, 15 metrov vysoko nad riekou Apurimac. Nehovoriac o tom, ako ťažko sa dýcha v 3700 metroch nad morom, kde sa most nachádza. Neskutočné.

Tento most je teraz každý rok v júni postavený úplne odznovu členmi štyroch kečuánskych komunít: Huinchiri, Chaupibanda, Choccayhua a Ccollana Quehue – asi 1000 ľudí, všetci spoločne pracujú na udržaní tejto tradície. Od miestnych sme sa dozvedeli, že existuje kvóta, koľko upleteného lana každá rodina musí každoročne poskytnúť na most. Samotné postavenie mostu potom prebieha nasledovne: najprv si pýtajú od Pachamamy (matka zem) povolenie, aby mohli stavať. Potom zhromažďujú laná q’oya spletené ženami a mladými dievčatami. Chakarauwaq (inžinieri) potom viažu laná dohromady, starý most sa nechá spadnúť do rieky a začne sa tkať nový. Po dokončení majú veľkú oslavu a vzdávajú vďaku Apu Q’eswachaka (duchom hôr). Len vďaka ich úsiliu most prežil stovky rokov a pôsobí ako prepojenie medzi minulosťou a budúcnosťou. Ďakujeme.

Po tomto krásnom zážitku sme ostali na noc ako sa na autonomádov patrí, uprostred ničoho – a užívali si krásne výhľady na dolinu Apurimac. Užite si ich s nami a dovidenia nabudúce 🙂