12 nov Chile – on the way south
Puerto Natales
Puerto Natales je príjemné mestečko vhodné na oddýchnutie a danie sa dokopy pred a po návšteve Národného Parku Torres del Paine. V meste nenájdete veľa turistických atrakcií, ale rozhodne je príjemné sa poprechádzať po promenáde a vychutnať si krásny západ slnka, prípadne sa nechať vtiahnuť do bezstarostného života s deťmi blázniacimi sa naokolo.
Ivan sa v prvý deň pokúsil o ukončenie našej nekonečnej ságy o získaní padrónu – technického preukazu, ktorý stále nebol ani po 2 mesiacoch evidovaný v systéme. Naposledy sme to riešili v Temucu, kde sme rezignovali a zaplatili za opätovné zadanie do systému, tentokrát však priamo na miestnom úrade a nie cez notára. Sympatická pracovníčka nám na seba nechala kontakt, aby sme sa v prípade komplikácii vedeli spojiť. My sme neváhali a zavolali jej, keď aj napriek ďalším 3-4 týždňom naša žiadosť stále nebola spracovaná. Žiadosť preverila a vysvetlila, že sa to zdržalo niekde v Santiagu a v priebehu týždňa to bude spracované, čo vychádzalo niekedy medzi sviatkami.
V Puerto Natales sme ostali pár dní na načerpanie síl a trošku práce pred naším presunom do Ushuaje. Cestou sme sa však zastavili v Punta Arenas, ktoré je označované ako jedno z 3 najjužnejších miest (viac si o tom povieme v Ushuaji).
Punta Arenas
Punta Arenas je moderné mesto, kde sa okrem iného nachádza aj “zona franca”, duty free zóna. Zoženiete tu lacnejšiu elektroniku, potraviny, alkohol aj autové veci. Niektorí cestovatelia si tu kúpili auto, avšak mali slabší výber ako v Santiagu. My sme si tu nakúpili pár drobností, nenašli sme veci, ktoré sme zháňali a nechali umyť Pabla, ktorý však pár dní na to bol ešte viac špinavý, keď sme prechádzali cez hranicu do Argentíny, kde zrovna pršalo a cesta nebola rozhodne asfaltová.
V meste nájdete aj trošku histórie. Punta Arenas je prístavné mesto a zažilo si veľa, či už námorníkov, baníkov, lovcov tuleňov ale aj chovateľov oviec a obchodníkov s vlnou, ktorí tu zbohatli počas vlnového ošiaľu. Z tohto obdobia sa zachoval aj Palác Sary Braun, ktorý je na námestí. Bol postavený pre Saru Braun, vdovu najväčšieho chovateľa oviec a obchodníka s vlnou, francúzskym architektom. Jeho stavba trvala 9 rokov a väčšina materiálov bola dovozená priamo z Európy. 40 rokov ho rekonštruovali a dnes si ho môžete vychutnať v celej nádhere vrátane mramorovaných krbov a krištálových lustrov. My sme sa však dovnútra nedostali, bolo zatvorené, ale intenzívne som nakúkala dovnútra. Keď sa tam náhodou dostanete, pošlite mi aspoň foto.
Na obed sme sa vybrali na mestský trh, kde sme narazili na bistro s 50 ročnou tradíciou a musíme uznať, že jedlo bolo vynikajúce. Na prípitok sme si dali pisco s el calafate ovocím, ja som si pochutnala prvýkrát v živote na pravom krabovi (žiadne surimi treska tyčinky ;), Ivan na rybacej polievke. Najprv z nej nebol nadšený, lebo v prvom rade neočakával polievku, keďže sa v menu písalo, že obsahuje ryžu a zemiaky (v polievke sme našli 2-3 malé kúsky) a na začiatku chuť nebola veľmi výrazná, avšak ako sa postupne rybka dlhšie varila v horúcej polievke, jej chuť sa začala viac a viac rozvíjať a nakoniec bol tak spokojný, že mi nechcel dať viac ochutnať.
Ďalšia zastávka – najjužnejšie mesto na svete – Ushuaia. Koniec sveta.
No Comments